Denník bojovníka Skodara

Svérázné zápisky z hraní... do 12 let nevhodné! :))
Napsal _Filip_
Posledných pár dní ma zmenilo. Neviem ešte, čo sa stalo, ale tá zmena našla svoj prejav v náhlej túžbe písať. Nie som veľký intelektuál a nerád používam vzletné slovíčka typu likvidita alebo extradimenzionálny, ako to robí Adryan. Ale tiež nie som taký dulo ako Regoy, ktorý si myslí, že ceruza je na čistenie uší a špáranie sa v riti.
Ale po poriadku. Vy, moji čitatelia, možno neviete kto je Adryan a Regoy. Týchto dvoch mi priviedol frajer Luke, fičúr, s ktorým som strávil minulé dobrodružstvo spolu s Orielom a slávnym bardom Oskaramba Karamelom. Pred tým, než som stretol Adryna a Regoya, som akurát bol po dlhom bojovom tréningu a plaveckom kurze, pri ktorom som sa naučil aj ponárať. Možno to bolo to časté ponáranie, ktoré ma zmenilo. Neviem. Stále sa mi vybavujú tie pocity, zvláštne stavy po ponorení do hĺbky, keď už vám dochádza dych, ale vy aj napriek tomu chcete ísť ďalej v ústrety iným svetom.
Luke vo mne a mojich dvoch druhoch samozrejme videl hrdinov a spasiteľov miestneho sveta. Je to fakt zábavné ako sa osud krajiny, v ktorej sa práve nachádzam, vždy ocitne na čepeli môjho bastardu. Ale na to som si už zvykol. To je asi ten Osud. Alebo nejaka zvláštna sila, ktorej ešte celkom nerozumiem. Pamätám si len na zvláštny pocit po tom, ako som videl zánik veľkého sindského mesta v ďalekej púšti. Bol som tam s niekoľkými podivínmi, každý z nás poznačený a hnaný vlastným démonom, ale všetci spolu v nadosobnej reťazi našich spoločných osudov. Neviem, je ťažké popísať pocity človeka, ktorý vplýva na osudy stoviek ľudí a nevie pochopiť vlastný. Apokalypsa v Sinde, potom skok do zvláštnej brány na cestovanie v priestore a čase, potom zase iné svety. To je posledné ohnivko môjho osudu. No aká dlhá je celá reťaz? Končí tam, kde začína? A kto ju kuje? Som kováčom vlastného osudu? Jestvuje vôbec niečo ako môj vlastný osud, jestvujúci oddelene od osudov iných tvorov?
Luke nás poslal sledovať Svišťa. Vraj to je nejaký miestny hrdlorez, ktorý vynašiel zaujímavú hru, košíkovú. Hrali ju spolu s Jazvecom. Jeden si vybral nejakú blízku osobu toho druhého, zamordoval ju a poslal hlavu obete v košíku svojmu športovému partnerovi. Jedna hlava sa však nepočítala. V koši museli byť aspoň dve hlavy—to bola dvojka—alebo tri—to bolo trojka. Znie to ako zaujímavá hra, len nechápem, odkiaľ tí dvaja hrdlorezy vzali toľko blízkych osôb. Jedine ak by sme počítali milenky. To hej, tých asi mali na tucty. Povesť hrdloreza priťahuje ženy, o tom by som vám mohol rozprávať...
Svišť podľa Lukeho spôsobil odloženie odchodu lode do Južných morí. Na tej lodi som mal byť aj s Lukem, Oskarambom a Orielom. My sme prišli na to, že tajomnú karameikoskú chorobu spôsobilo niečo z nejakého ostrova z Južných morí. Viem, znie to neurčito, ale mňa aj tak vlastne zaujímala len tá cesta do iných svetov. Čo tam vlastne budeme stvárať a koho tým budem zachraňovať, to je vedľajšie. To je už aj tak rozhodnuté Veľkým Kováčom. To, čo môžme urobiť my, je len pokračovať v našej ceste, konať, neutekať z boja a nešplhať sa na stromy pri prvom závane nebezpečenstva. Jasné, občas sa treba zastaviť a počúvať zunenie vášho meča, rezať si čepeľou kožu a sledovať, ktorým smerom stekajú cícerčeky krvy. To sú chvíle splynutia s pôvodným rytmom sveta, bez ktorých sa nedá ísť, lebo zostanete slepý aj napriek vášmu prenikavému zraku alebo intlektu.
Čo vám budem hovoriť, moji druhovia na tejto výprave často liezli na stromy, padali z koní a mali zakalený zrak a intlekt. No to nič. Treba byť k druhom zhovievavý a trpezlivý. Nie z každého cukru je hneď karamel, ako sa hovorí v Ylaruame.
Svišťa sme sledovali po starej ceste do Lulnu. Najzaujímavejšia na nej je, že vedie okolo nechvalne známej Koriszegy Keep. Neviem, kto mi to povedal, ale vraj tam je nejaký mág-magor (aj keď mne sa zdá, že všetci mágovia sú magori), ktorý vyrába nemŕtvych. Niežeby som už nemŕtvych nestretol, Lucky Rob mi v Sinde na jednom ukázal, ako sa vyráža klin klinom, ale aj tak ich nemám rád (ukážte mi niekoho, kto ich má rád). Pred cestou som si vravel, že tá pevnosť je asi posledné miesto na svete, kde by som sa chcel pozrieť (a to sa chcem pozrieť na všetky miesta v známom svete a iných svetoch).
Každopádne sme na ceste do Lulnu stretli pri nejakej vesničke dosť nadrozmerné mravce. Vraj tam žrali miestnych sedliakov a tiež potrápili Svišťa s jeho doprovodom. Potrápili aj nás, teda najmä Regoya. Jeden ho zobral do klepiet a dusil až kým Regoy neodkväcol na zem ako prezretá figa v sindskej oáze. Vtedy som mravca zabil a ukončil to divadlo. Predtým som zabil iného mravca, alebo ho zabil Regoy, neviem, no určite to nebol Adryan. Po boji som si čistil brnenie od mravčej zelenej krvi a brúsil si meč. Adryan nervózne poskakoval okolo Regoya. Nerozumel som mu, po boji treba predsa poďakovať meču za to, že slúžil, a nie tancovať okolo druhov. No nič to, Adryan nie je bojovník, treba mu to prepáčiť, má červenú diplomatskú košeľu. V tom by nebol problém. No ukázalo sa, že nevie liečiť, v čom bol problém. To preto tak nervózne obskakoval okolo polomŕtveho Regoya. Nakoniec som Adryanovi pomohol vyložiť Regoya na koňa. V dedine ho poliečil miestny traladársky kňaz. Išli sme ďalej.
Po ceste sme narazili na záhadnú usadlosť. Adryan si tam dôkladne pozrel obesenca s červenou značkou na ruke. Za deň mal aj on červenú značku na ruke a chorobu na krku. Vrátil sa na nejakom divnom bielom tátošovi do traladárskej vesničky, kde sa za drahé peniaze nepoliečil. Tuším nám to všetko s jeho chorobou zo začiatku zatajoval, ale neskôr sme prišli na to, že je mrchavý. Preto sme mu prikázali ísť 20 metrov od nás s Regoyom. Keď sa sťažoval, že peši nestíha za nami a našimi dvoma koňmi, tak sme ho zobrali lanom na vlek za vozom. Hore kopcom mu to pomáhalo, dole kopcom sme sa nepozerali a nepočúvali...
Cesta ku Koriszegy Keep bola pomerne nudná, až na nejakú hlúpu pascu, ktorá skosila Regoya, a piesočnú búrku, v ktorej som si pri boji s Vtákom-Ementálom takmer zlomil magický meč. Ale nakoniec sme to zvládli, hoci sme boli po boji dosť vysušení a piesok sme mali aj na vajciach (teda minimálne ja a Regoy, o Adryanovi mám pochybnosti, či má gule).
V noci sme počuli v diaľke vytie vlkov. Bolo nám jasné, že ich skôr či neskôr stretneme. Stretli sme ich neskôr, ďalší večer. Keď ich uvideli moji dvaja druhovia, tak hneď pustili do gatí a začali liezť na stromy. Ja som sa vyšplhal na blízky kopec nad bažinu, a zhora sa rozbehol na najväčšieho z vlkov, ktorý na mňa bežal aj s ďalšími dvoma. Vodcu tlupy som zahlušil dvoma údermi, jeho nohsledi zdrhli, jedného z nich som zozadu zaklal. Adryán medzitým zo stromu osvetľoval záhadnými kúzlami priestranstvo okolo vlkov, ktorí šli k jeho stromu. Regoy už medzitým bol v zuboch ďalšieho vlka, ktorý ho ťahal do močiara. Šiel som Adryanovi pomôcť, zabil som tam nejakého vlka, potom ďalšieho, ktorý sa prestal venovať Regoyovi. Bol to zábavný boj, chcel som taktizovať a bojovať defenzívne, ale nejako na to nezvýšil čas.
V noci sme chceli vyčíhať Svišťa, ale veci sa zvrtli ináč. Dostal som slinu na dobré žrádlo, chlast a spev, tak som svojich druhov zoznámil s borščom, okovicou a Vodkou. Nie som nejaký veľký kuchár alebo spevák, ale spomienka na Oskarambov hit, ktorý som počul nad stakanom vodky a borščom v rázovitej traladárskej krčme, sú nezabudnuteľné. Zacítil som strašnú potrebu si túto chvíľu prinavrátiť, lebo to bol jeden z najkrajších okamihov v mojom živote. Dal som do vody variť vlčie mäso a otvoril som okovicu. Tá nás všetkých troch rozgurážila a zobrala nám zábrany pri neskoršej konzumácii vlčieho boršču. Následný spev v nás prebudil mužov, teda určite vo mne a v Regoyovi, o Adryanovi mám svoje pochybnosti, ako som už bol býval spomínal. Tie pochybnosti sa potvrdili, keď sa nám Adryan vďačne ponúkol ako terč pre športový duel v streľbe na stredne dlhú vzdialenosť. S Regoyom sme sa vyburcovali, a po dopití celej okovice okorenenej vlčími očami sme dali dole brnenia a gate a roztočili to. Namastili sme každý svoju anakondu tretinou family packu vzrušivej maste od babičky babičky babičky, a vyšpurtovali. Aj keď som tuhší chlap, nejako som sa nezdržal, a vypálil prvý. Bác, 18 metrov, tesne pred Adryanom sa objavila kaluž semena. Potom to prišlo na Regoya. To už bol Adryan vo vare a tancoval tam orgasmický tanec červenokošieľnika. Regoy vypálil a prásk, Adryanova túžba bola naplnená, Regoyvo šíp ho zasiahol priamo do srdca. V noci sa potom Adryan podozrivo túlil k Regoyovi, aj keď to možno bola len zima a chlad...
Vlci predtým zrejmä prepadli Svišťovu tlupu, o čom hovorili mŕtvoly koňov a Svištových kumpánov. Svišť mal asi tiež namále, lebo sme našli pohodenú jeho kapsu. Bol tam list pre nejakého monsegnora, hovoriaci o tom, že lode nevyplávajú, a tiež tam bol nejaký záhadný dokument o nejakých záhadných kameňoch a záhadná mapa podzemia nejakého záhadného mága-magora. Boli tam aj nejaké zmenky—čo sú podľa Adryna niečo ako papierové zlatky. Nevedeli sme, čo ďalej. Navrhol som vyštverať sa na najbližší kopec. Zhodou okolností sme tam našli zvláštnu chajdu stráženú bug-bearmi, dosť tupými a nechutnými monštrami s řemdihmi. Neviem, ako k tomu došlo, ale Adryan začal s jedným vyjednávať. Asi si chcel otestovať svoje diplomatické schopnosti. Tuším toho Ďusa opil a považoval to za veľký úspech. My s Regoyom sme ďalších štyroch bug-bearov vylákali za nami dole strmou cestičkou, ktorou sme prišli. Vyčíhali sme si ich na príhodnom mieste, kde sme mohli bojovať zhora z výhodnej pozície. Po krátkom boji plnom zvieracieho revu a slín padli všetci štyria naši protivníci. Adryan sa o nás tuším triasol, ale my sme konečne pochopili, čo je to tá stratégia a taktika, o ktorej predtým rozprával.
Od opitého bug-beara Adryan zistil, že tu strážili nejaký tajný vchod. Po spomienke na zlodejské majstrovstvo frajera Lukeho v predošlom dobrodružstve som neprišiel na nič múdrejšie ako vletieť do pasce pred tajnými dverami. Dostal som zopár fire-ballov, naškvarili mi moje ohnivé gule. Potom Regoy vošiel do dverí a vcuclo ho to niekde úplne inde. Teleport, povedal som si, a tešil som sa na ďalšiu cestu do iných svetov.
Radosť ma hneď prešla. Predo mnou šiel teleportom Adryan, a jeho mrchavé telo ma čakalo hneď na druhej strane teleportu, v tme. Svetlo prinieslo ešte horšie zistenie. Na stene pri ktorej sme sa zjavili bolo napísané Koriszegy Keep.
Takmer sme sa posrali a kričali sme ako etengarské panny, keď ich zasväťuje Boh-Kôň. Adryana sme hneď vyšikovali 20 metrov pred nás do tajomných chodieb podzemia, v ktorom sme sa ocitli. Rýchlo sme zistili, že podzemie sa zhoduje s mapou Podzemia Nemŕtvych nechvalného mága Bargla. To nás veľmi neukľudnilo, najmä keď nám Adryan povedal, že u Bargla študoval. No na mape bol našťastie naznačený Exit.
Pred ďalším postupom som sa napil ružovej vodičky, ktorú som našiel u najväčšieho z bug-bearov. Nemal som šajn, čo mi to spraví, ale cítil som, že práve teraz je ten pravý čas na trochu riskovania. Odvážnym šťastie praje, ako sa vraví u nás v Sõderfjorde. Vodička zo mňa urobila chlapa so silou štyroch bug-bearov. Rýchlo sme šli smerom k Exitu. Boli tam ťažké dvere s tajomnými krúžkami a nejakým kódovacím mechanizmom. Prebral som na seba zodpovednosť a skúsil som prvé riešenie. Najebal som to do dverí z celej sily. Hovno z toho. Potom začali premýšľať Adryan a Regoy. Na dverách bolo napísané:
Často ješ čo nežneš a neseješ je to vody syn zomrie však ak je s ním
Odpoveď mala byť na tri písmená. Na každé písmeno sme mali štyri možnosti. Regoy skúsil analytickú metódu, ako to nazval Adryan. Skúšal rad po rade všetky kombinácie písmen. Adryanovi sa to zdalo tiež múdre, vraj je len 64 možnosti, vravel. Ja som skúsil pohnúť rozumom. Občas mi to ide, aj keď nie som žiadny intlektuál. Rozmýšľal som tak: nie je to chlieb, ale je sa to, vo vode to prestane jestvovať, z vody sa to dá vyťažiť—a hneď som si spomenul na krčmičky, kde si soľ sypeme na chlieb s vorvaňou masťou a do polievky z vajec z obrých kropytnačiek, a na sõderfjordské prístavy, kde sa z mora tá soľ taží.
A SOL bolo aj riešenie hádanky. Nastavili sme tie tri písmenká a dvere sa otvorili. Za nimi nás nečakalo nič príjemné. Boli tam cely so zúboženými ľuďmi: medzi nimi jedna, čo každému dala, a kňaz, ktorý čosi táral o jeho velikom prevelikom hriechu. Adryan nakoniec z kňaza vytiahol, že ho Bargle a ešte niekto oklamali, že on začaroval nejaké dobré kamene na akože zlé, a že to všetko má nejaký súvis s tou chorobou, ak si dobre pamätám. Potom sme začali hľadať ten exit. My s Regoyom sme ho nenašli, Adryanovi to vyšlo. Stlačil niekde nejaký kamienok a zdvihli sa tajné dvere. Hneď na nás začal kričať, že máme ísť za ním, bral so sebou aj kňaza. My s Regoyom sme ešte vrhli vrúcny pohľad smerom k tej, ktorá každému dala, ale nakoniec sme odolali (Adryan nám povedal, že ňou kŕmili upíra a že Bargle jej to robil aj do zadku aj do ucha). Šli sme za ním.
Vošli sme do nejakej jaskyne s jazierkom. Pri náprotivnej stene bolo jazierko osvetlené. Povedali sme si, že skúsime, či sa nedá tadiaľ z jaskyne vyplávať na povrch. Dalo sa. Teda podarilo sa to mne, Regoyovi a aj Adryanovi. Nepodarilo sa to kňazovi, ktorý predtým stále kričal, že chce zomrieť. Musím priznať, že som s tým kňazom plával ja. Zašprajcoval sa mi do podmorského tunela, ktorým sa plávalo von na hladinu, a nijakovsky som ho nevedel dostať von. To som ešte nevedel, že ho takmer dostane von šogún. To bol taký zelený asi dvojmetrový vodný jašteričiak s halapartňou
Keď ma zbadal, tak si spomenul na prvú dogmu šogúnskej civilizácie: nikto okrem šogúna si nezaslúži žiť. Zle sa na mňa zaceril. Ja som mu okamžite odsekol ruku, v ktorej držal halapartňu. Vtedy zabudol na všetky dogmy a prchal preč. Kopol som ho ešte do riti a nechal som ho žiť, pretože jeho koža mala farbu tej najkrajšej zelenej akú som kedy videl, zelenú farbu očí mojej prvej lásky, Eskõbary z Tõtänhõtä.
Ja, Regoy a Aryan sme sa dostali po 500 metroch plavby na krásne pobrežie s jemným štrkom. Bola to romantika ako sviňa, strašne sa mi vtedy zacnelo za plážami pri Tõtänhõtä. Boli tam vždy desiatky tuleňov a pengvinov a my s Eskõbarou sme sa tam v teplých uškatcových huniach slnili na zubatom sõderfjordskom slniečku. Ach, ach, ach... Kde sú tie časy, a kedy znovú prídu, kedy Veľryba Sätämõtä znova nadobudne vysokú hladinu tuku v tele a ochráni pobrežia Sõderfjorde od večného ľadu...
Každopádne, ráno už nebol čas na romantiku a bolo treba znova konať. Zvažovali sme, kade ísť. Regoy mi vnukol pravidlo ľavej ruky pre stroskotancov. Vraj ho počul od starých lodivodov v Južných moriach, a mne sa marilo, že som niečo podobné počul od kapitánov bojových lodí v mojej domovine. Keď človek stroskotá v neznámej krajine a chce sa z tej kaše dostať von, vraví to pravidlo, tak musí zodvihnúť a upažiť ľavú ruku, natočiť veľký prst tak doľava ako sa len dá a ísť smerom, ktorý naznačuje prst. Ak sa takto nedostane do večera k civilizácii, tak sa musí otočiť, a ráno znova zopakovať rovnaký postup. V našom prípade sme najprv šli po pobreží doľava až kým sme nedošli k bažinám. Adryan vtedy stratil vieru v naše pravidlo, ak nejakú niekedy mal, ale my s Regoyom sme ho povzbudili a smelo kráčali ďalej. Nakoniec sme v ďiaľke zbadali veľkú akoby tiatiskú loď a jednu podobnú nedostavanú. Na oboch lodiach boli polo-orkovia alebo im podobné tvory. Keďže cez močariny sa už nedalo ísť a sadali na nás obrovské vážky, ktoré nás zdravotne deptali, tak sme použili druhý krát pravidlo ľavej ruky a po ani nie dni sme sa dostali do Fort Doom.
Tam sme najprv skúšali nájsť pomoc pre zomierajúceho Adryana v chráme u mníšky Katky Kurnikovej s anjelským hlasom a anjelskými kozami. Veľmi nám nepomohla, akurát rozochvela naše orgány, keď nám na organe zahrala adaptovanú verziu zľudovelého hitu Oskarambu „Vodka“. Pomoc sme hľadali aj u Lukeho spojky Váňu. To už bolo tuším v Lulne. Váňa nám zadovážil šľachtický koč aj s erbom, ktorý sme museli prerobiť na tiatiský kabriolet, aby sme sa s ním mohli dostať von a aby nás stráže nechytili. To už bol Adryan totálne grogy a nemohol za nami bežať na lane. Nakázali sme mu, nech sa zababuší do prikrývok, a nech nedýcha, aby nás nenakazil. Žiaľ, dýchal a nakazil Regoya.
Šli sme do Marionevu za Lukem. Vyklopili sme mu postupne všetko, čo sme vedeli, aj to, čo sme vytvorili myslením. Napríklad ja som sa vyšplhal na nejakú sochu vo Fort Doome, ktorú postavili pred vypuknutím choroby, a našiel som na nej drahý kameň. Takých sôch vraj Church of Karameikos postavil osem, a na mape od Svišťa bolo tiež osem tajomných kruhov. Mne už vtedy bolo jasné, že treba tie kamene zo sôch povybíjať. Na to však prišla reč až neskôr, keď Luke pomohol Adryanovi a Regoyovi kúpiť si vyliečenie sa z choroby a stretli sme sa s Oskarambom, Orielom, Goralienom a ešte nejakým ďalším pánkom...
Príručka barbaba Onana na cestovanie v iných svetoch
BEŽNÝ TELEPORT slúži na okamžitú cestu z jedného miesta na druhé. Pri tejto ceste nevidíte bežné kulisy, ako napríklad stromy alebo kopce. Tiež nestretávate bežné príšery. Táto cesta sa dá prirovnať k snu alebo ceste v noci, keď vnímate len kulisy a príšery, ktoré sú výplodmi vašej predstavivosti a strachu. Táto cesta je však stlačená do jedného okamžiku, v ktorom všetky príšery a kulisy vášho života vyplávajú na povrch boršču vášho vnímania.
BORŠČ je polievka plná kúskov mäsa z niečoho, čo nepoznáte. Je to aj označenie pre vaše vnímanie po tom, ako sa vydáte na dráhu cestovateľa. Bežné vnímanie je ako polievka vašej mamy, dôverne známa kropytnačka. Boršč je niečo plné možných prekvapení, ktoré pramenia z nezhody medzi zabehaným spôsobom vášho vnímania a rozdielnymi príšerami skrývajúcimi sa za na prvý pohľad známymi kulisami vo vašom okolí. Boršč v kombinácii s vodkou alebo okovicou privádza pre cestovateľa potrebu odpočinku.
VODKA je alkohol, ktorý je najlepší čistý a vypitý až do spodku. Vtedy privádza príjemné stavy podobné onanii. Vodka sa tiež môže miešať s dobrou hudbou. Stavy takto navodené sa podobajú obcovaniu s osobou opačného pohlavia, jedeniu boršču a skupinovej onanii po požití okovice.
ONANIA je bežná praktika každého bežného cestovateľa, ktorý strávi mnoho dní a nocí sám alebo v spoločnosti páchnucích osôb rovnakého pohlavia. Dá sa považovať za oddych a v tom je podobná spánku. Môže sa praktizovať aj po boji a skupinovo ako forma utužovania partie. V kombinácii s okovicou tento spôsob odpočinku môže nabrať športový rozmer a vyústiť do vyčerpania.
OKOVICA je šmačná pálenka s vyluhovaným okom. Po jej vypití získavate tretie oko zvané tiež vnútorný zrak, ktorý vám umožní striasť zo seba klapky bežného vnímania. Spomienky na predchádzajúce kulisy a príšery vášho života vtedy voľne plávajú vo vnútri (nie na povrchu!) boršču vášho vnímania. Náhodné zhluky kúskov mäsa v boršči privádzajú stavy náhlej inšpirácie a môžu vnuknúť odpovede na nezodpovedané otázky o príčine a účele vašej cesty. V kombinácii s onaniou sa inšpirácia mení na exhibíciu.
RUŽOVÁ VODIČKA nemusí byť ružová. Je to všetko prekvapivé a zdanlivo náhodné, čo nájdete na vašej ceste. Nájsť 1000 zlatiek alebo 10 zmeniek je nič oproti ružovej vodičke. Ružovú vodičku treba vypiť v okamihu najväčšej krízy, napríklad ak ste teleportovaní do neznámej tmavej miestnosti. Dôležitý je tu moment prekvapenia a okamih tesne pred zaúčinkovaním vodičky. Ten je podobný jedeniu boršču, keď vlastne neviete, čo v tom boršči je a či to je vskutku dobré. Život bez ružovej vodičky je ako pohlavný styk s použitím ochranného jelenieho mechúra.
TELEPORT V ČASE je cestovateľský prostriedok, ktorý vás presúva do inej doby a zväčša aj na iné miesto. Čas a miesto sú ako voda a mäso v boršči—obe môžu jestvovať samé o sebe, ale len spolu tvoria niečo, čo ich a tvora, ktorý ich vníma, presahuje. Cesta v tomto type teleportu sa odlišuje od cesty v bežnom teleporte. Cestovanie v čase nie je ako sen, je to ako cesta novonarodenca na svet—cesta jedného tvora v noci druhého tvora ústiaca do oddelenia ich spoločného sveta, vzniku iných svetov a zároveň spojenia týchto nových svetou láskou. Táto cesta-láska je ako varenie boršču, keď z vody a mäsa vzniká polievka vnímania. Je to opak onanie, pitia vodky a okovice, ktoré sú akty na seba obrátené. Bežný človek, ktorý nemá šancu zakúsiť teleport v čase, sa mu môže priblížiť, ak sa zúčastní skupinového spevu spojenému s pitím čistej vodky, skupinových orgií spojených s pitím okovice, alebo ak sa spojí s osobou opačného pohlavia v akte lásky a splodí nový život.
Napsal _Filip_ 10.12.2006
Zaslat reakci na článek
Velikost okna: [1] [2] [3]
Tagy:
Vaše IP adresa není z "bezpečných" adres. Příspěvek se odešlou pouze se správně opsaným kódem. Pokud nechcete opisovat kód, můžete se přihlásit (pokud nemáte účet, nejprve se zaregistrujte), nebo nám poslat informaci na PM a my Vaši IP adresu přidáme.
Věděli jste, že...
Na d20.cz můžete mít svůj vlastní blog. Pokud chcete napsat o nečem, co alespoň vzdáleně souvisí s RPG, můžete k tomu využít našeho serveru. Tak proč chodit jinam? >> více <<
Jak se chovat v diskuzích
Přehled pravidel pro ty, kteří k životu pravidla potřebují. Pokud se umíte slušně chovat, číst to nemusíte. >> více <<
Formátování článků
Stručné shrnutí formátovacích značek zdejších článků, diskuzí, blogů a vůbec všeho. Základní životní nutnost. >> více <<
ČAS 0.12226700782776 secREMOTE_IP: 3.229.122.112