Päť sekúnd

Trochu jsem zabrouzdal archivem dat a oprášil tu jednu léta starou mikropovidku. Snad nebude vadit, že je ve slovenštině.
Napsal Nachtrose
Bola noc. Dážď nehlučne padal, kvapky tvorili na mnohých kalužiach kruhy. Potemnelou ulicou kráča schúlená postava. Poryvy vetra jej šľahajú dážď do bledej tváre. Je sám. Už dvadsať rokov sa túla nočnými ulicami. Bez priateľov, bez rodiny. Nikto sa už neodvažuje vyjsť v noci von, len on. Blíži sa polnoc. Očami pomaly prezerá ošarpané budovy. Všetky obloky sú temné, len jeden svieti. Spoza neho sa ozývajú hlasy v hádke. Odvracia pohľad a upiera ho do temnoty pred seba.. Vyhrnul si golier na starom kabáte, aby sa lepšie chránil pred vetrom. Kráča pomaly a už po miliónty raz vzpomína. Vzpomína na časy dávno minulé. Vtedy mal všetko. Mal kariéru, mal peniaze, mal ženu a mal deti. Päť sekúnd a stratil úplne všetko, aj sám seba. Päť sekúnd oneskorenia a jeho život ležal v troskách.

Je to už dvadsať rokov čo sa zdržal v práci. Posledný raz. O päť sekúnd zmeškal poslednú nočnú linku, ktorá ho vždy vozila takmer až pred dom. Nikde žiadny taxík a tak išiel pešo. Ulice boli plné pochybných existencií. Šľapiek, pasákov, dealerov aj feťákov, ožralých bezdomovcov. Kráčal rýchlo, aby mal čo najskôr za sebou tú špinu veľkomesta. Už bude doma, ešte dva bloky. Aby si skrátil cestu zabočil do prázdnej temnej uličky. Cestu poznal, často tade chodieval keď sa zdržal v práci. Výkrik. Nie, škrek! Zamrazilo ho. Obzerá sa po nocou zahalenej uličke a uteká. Uteká ako najrýchlejšie vládze. Vtedy stretol svoj osud. Mocná ruka ho za behu zdrapila pod krkom a neľudskou silou vtiahla do temnoty. Hrôza ho úplne paralyzovala. Nebol schopný zo seba dostať ani hlások, ani keď mu čosi ostré vniklo do krčnej tepny. Mocné ruky ho stále pevne zvierali a on cítil, ako z neho uniká život. Všetko stíchlo. Ležal na zemi v hromade starých odpadkov. Spod ťažknúcich viečok videl nad sebou stáť mohutnú postavu. Vlhké ústa odleskovali lúče mesačného svetla a zdalo sa, že jej oči temne žhnú. Volal sa Crowan. Dal mu na výber. Smrť, alebo život večný. V návale zúfalstva zvolil. Zvolil večný život, zvolil prekliatie. Z posledných síl vyslovil svoju voľbu. Zatvoril oči a čakal. Niečo naplnilo jeho ústa. Bolo to teplé, husté a sladké. Netušil čo to je, napriek tomu pil. Čím viac pil, tým viac mu to chutilo a tým viac chcel. Dosť. Už viac nedostal. Otvoril oči, no zazrel už len Crowanovu postavu miznúcu kdesi v čiernej tme. Niečo nieje v poriadku. Sťažoval sa mu dych, zaplavovala ho bolesť. Neustále sa stupňovala až vyvrcholila v priam pekelné muká. Mal pocit akoby horel zvnútra a zároveň ho trhali na tisíce kusov. Noc preťal jeho neľudský výkrik. Telo sa zmietalo v hrozných kŕčoch, smrteľných. Otvoril oči. Nevedel ako dlho bol v bezvedomí ani koľko je hodín a len matne vzpomínal na posledné udalosti. Lúče vychádzajúceho slnka počali pretŕhať nočnú temnotu. Zberal sa domov, keď sa mu jeden lúč oprel do ramena. Skríkol bolesťou a zvalil sa napäť do tieňa. S hrôzou pozeral na dymiacu spálenú ranu a uvedomoval si následky nočného stretnutia. Bože! Večný život, večné prekliatie, večná samota. Chránený tieňom budov hľadal bezpečný úkryt kde by prežil deň. Nikdy v to neveril, nikdy neveril, že by sa to stalo práve jemu. To bolo pred dvadsiatimi rokmi. A tak blúdi sám nočnými ulicami sprevádzaný len smrťou aby utíšil svoj hlad. Kedysi boli ulice plné ľudí a poskytovali dostatok potravy. Dnes v nich vládne strach a nikto nevychádza po západe slnka. Skoro každú noc chodil tajne pozorovať svoje deti. Vtedy šesť ročný Róbert, päť ročná Sally a troj ročná Veronika mu rástli priamo pred očami. Len on zostával stále rovnako starý. Roky ubiehali a už nemal ani koho chodiť pozorovať, všetci vyrástli a rozišli sa.

Kroky. Zahnal svoje vzpomienky a sústredil sa na tento zvuk. Už vyše týždňa nič nejedol a kde sú kroky tam je človek, tam je potrava. Uchýlil sa do najčiernejšieho kúta v okolí a čakal. Kroky zneli stále bližšie a bližšie. Už rozoznával v tme obrysy postavy. Bola to žena, mladá žena. Prešla okolo neho bez povšimnutia, tak dokonale ho halila temnota. Vyrazil. Jednou rukou oblapil jej útly pás a druhou sklonil hlavu na bok. Ostré zuby preťali jej krčnú tepnu a ústa mu zaplnila životodarná tekutina tak pre ňu ako aj pre neho. Ticho noci preťal jej výkrik. Zmietala sa, no držal pevne. Odpor pomaly slabol až úplne prestal. On jej na výber nedal. Za ňu zvolil smrť ako aj za mnohých iných. Zasýtený pustil bezvládne telo na zem. Už bol takmer na odchode, keď ulicu osvetlil prechádzajúci automobil. Vtedy pozrel obeti do tváre. Tú tvár poznal. Hrdlo mu zovrelo a z úst sa mu vydralo len jedno tiché slovo:
- Veronika...
Napsal Nachtrose 17.06.2009
Diskuze k tomuto článku již probíhá, můžete se přidat zde.
Obsahuje 14 příspěvků.
Věděli jste, že...
Na d20.cz můžete mít svůj vlastní blog. Pokud chcete napsat o nečem, co alespoň vzdáleně souvisí s RPG, můžete k tomu využít našeho serveru. Tak proč chodit jinam? >> více <<
Jak se chovat v diskuzích
Přehled pravidel pro ty, kteří k životu pravidla potřebují. Pokud se umíte slušně chovat, číst to nemusíte. >> více <<
Formátování článků
Stručné shrnutí formátovacích značek zdejších článků, diskuzí, blogů a vůbec všeho. Základní životní nutnost. >> více <<
ČAS 0.15142798423767 secREMOTE_IP: 54.166.234.171